Zácvik a trpké bozky reality.

Keď som sa v septembri 2017 uchádzal o prácu vodiča autobusu v Dopravnom podniku Bratislava o útrapách autobusára som vedel akurát tak hovno. Aj to sa preceňujem, lebo aj hovno je viac ako nič. Hovnom sa dá napríklad pohnojiť pole a ak pole nemáš, tak ním môžeš obhadzať susedovi fasádu. Šak lebo je odporný zmrd! Pravda je taká, že som o tomto povolaní vlastne nevedel vôbec nič. Asi len to, že taká profesia existuje. Lákalo ma to, pretože šoférovanie milujem a potreboval som zmenu v zamestnaní. Riadiť autobus bolo pre mňa výzvou aj keď nikdy predtým sa mi ani nesnívalo, že sa ja na takúto prácu dám. Nemôžem povedať, žeby to bol môj sen. Vôbec nie, ja som mal iné sny. Ibaže mnohoženstvo je na Slovensku zakázané a s mojím ksichtom môžem byť rád, že som sa vôbec oženil aspoň s jednou ženou. Aj to jedno manželstvo je zdá sa, nad moje sily :D

Otázka na pohovore s vedúcim prevádzky "či viem čo ma čaká" mi vtedy znela akosi zvláštne. Hlavou mi suverénne prebehlo "šak jasne tyvole, idem voziť ľudí autobusom" ale odpovedať som nedokázal, len som voľačo hapkal a koktal ako politik pred novinárom. Nevedel som čo mám povedať aby som neodhalil svoju nekompetentnosť. Vedúci dobre vedel na čo svojou otázkou narážal a dnes už aj ja viem na čo narážal :D Toto skutočne nebude práca pre každého. Nie nadarmo musia vodiči pred nástupom do zamestnania a potom pravidelne každých 5 rokov absolvovať psychotesty.

Absolvovali sme vodičský kurz a po jeho ukončení nás zaradili do zácviku.
Klasika, zaučenie sa do praxe. Oboznámenie sa z rôznymi typmi autobusov a ich ovládaním. Príprava busu pred výjazdom z garáže, používanie palubného počítača a predovšetkým spoznávanie trás jednotlivých liniek. Keď som do rúk dostal zoznam všetkých liniek ktoré sa musím zhuba behom dvoch týždňov naučiť, ťažko som preglgol, oblial ma pot a chytala ma mŕtvica. Z papiera sa na mňa škerilo 26 denných liniek, 7 nočákov + niekoľko služobných spojov. Uvedomil som si ako pramálo poznám Bratislavu, že som vlastne chlapec z dediny a keď mi to celé doplo, chcelo sa mi plakať a kričať "mamaaa". Srdce mi začalo vynechávať každý druhý takt v momente, keď som brutálnym matematickým výpočtom (na kalkulačke :D ) vyrátal, že 35 liniek za 14 dní bude znamenať vražedné tempo zaškoľovania. Áadopiče! Každý deň som vyfasoval 2 linky a zácvik sa aj tak ešte mierne predĺžil.

Musím priznať, že zapamätať si niečo nie je zrovna moja silná stránka. Mám "krátku" pamäť. Jej dĺžka siaha tak 5 až 7 metrov od bodu, kde obdržím informáciu. Každým ďalším krokom, alebo metrom sa informácia ponára viac a viac do hlbín zabudnutia. Toto ale platí pri max. 6 cifernom čísle. Nechcem to rozmazávať, ale jazdiť každý deň 2 nové trasy po meste ktoré takmer vôbec nepoznám a kde som strácal orientáciu už po 3 križovatkách, bolo nad rámec mojich možností. Ale ako môj svokor hovorí "sprostý môžeš byť, ale spôsob si nájdi" tak som s tým bravúrne vydrbal. Každú trasu som si zaznamenal do mobilu pomocou aplikácie SportsTracker, ktorú používam pri športe a turistike.
Uloženú mapu tak mam kedykoľvek k dispozícii. Som na seba hrdý, asi nebudem až taký somár ako vyzerám. :D Technika mi vlastne zachránila život. Je dosť možné, že bez nej by som raz zablúdil a dodnes by ma hľadali v lese niekde za Šamorínom kde by som sa pokúsil otočiť autobus, aby som sa mohol vrátiť. A keďže neviem po maďarsky ani prd, nedokázal by som si ani poprosiť o kúsok chleba a pohár vody.

Mimochodom ako som spomínal tie psychotesty. Len nedávno mi kamarát vysvetlil zmysel pravidelných psychotestov u profesionálnych vodičov.
Vraví „Peťo, to tie psychotesty nerobíme kvôli tomu, aby odhalili či nie sme prijebaní. Psychotesty práve musia potvrdiť, že sme dostatočne prijebaní na to, aby sme túto prácu vôbec dokázali robiť. Uvedomuješ si, že to povolanie robíme dobrovoľne a väčšinu z nás to dokonca aj baví?“ :D
Noo, pravda občas zabolí, ale niečo na tom bude. 

Navštív tiež https://www.facebook.com/dennik.autobusara